Ludvík Svoboda

Príbeh

Narodil sa 25. novembra 1895 v Hroznatíne, okres Velké Meziříčí, na Českomoravskej vysočine v starej sedliackej rodine.

V Rusku najskôr vstúpil do hasičského zboru mesta Kyjeva, kde absolvoval odborný výcvik a 5. augusta 1916 sa prihlásil do česko-slovenských légií. Bojoval pri Zborove, Bachmači a zúčastnil sa bojov o sibírsku magistrálu. V légiách bol menovaný za poručíka 6. februára 1919, za kapitána 16. augusta 1919 s platnosťou od 1. mája 1919. Do vlasti sa vrátil s jedným z posledných lodných transportov cez Japonsko, Tichý oceán, Panamský prieplav a USA. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil s 3. plukom Jána Žižku z Trocnova do jeho posádky v Kroměříži.

V roku 1934 bol povýšený na podplukovníka a prevelený k svojmu 3. pluku Jána Žižku v Kroměříži. Prešiel celým radom veliteľských funkcií, bol veliteľom náhradného práporu inštrukčných kurzov záložných dôstojníkov. Ako veliteľ náhradného práporu bol v roku 1937 poverený prípravou mobilizácie. V roku 1938 odišiel s mobilizovaným práporom do pohraničia – Kounice u Brna. 15. marca 1939 musel odovzdať kasárne v Kroměříži rakúskemu plukovníkovi Wehrmachtu, ktorý okupoval Kroměříž.

Po rozbití Česko-Slovenska nacistickým Nemeckom a okupácii Čiech a Moravy sa zapojil do organizovania vojenskej odbojovej organizácie Obrana národa na Kroměřížsku. Začiatkom júna 1939 prešiel ilegálne do Poľska. Dôstojníkov jeho veku a hodnosti, ktorí by zanechali doma rodinu v neistote a nebezpečenstvu, nebolo veľa. V Poľsku, ako najstarší a najvyšší dôstojník, velil vojenskej skupine vo vojenskom tábore v Krakove – Malých Bronowiciach. Cez tento tábor prechádzali stovky emigrujúcich mladších dôstojníkov. Počas troch mesiacov bolo vypravených do Francúzska 1 200 letcov. Tí vojaci, ktorí v Poľsku zostali, mali vytvoriť čs. vojenskú jednotku na území Poľska.

Mesiac po napadnutí ZSSR Nemeckom bola našimi politickými predstaviteľmi 18. júla 1941 podpísaná dohoda so Sovietskym zväzom o obnove diplomatických stykov a vzájomnej spolupráci vo vojne proti Nemecku. Dohoda umožňovala organizovať v Sovietskom zväze samostatnú česko-slovenskú vojenskú jednotku. Pplk. Ludvík Svoboda sa významne podieľal na príprave tejto vojenskej dohody a tiež na vyrokovaní podmienok pre spoluprácu sovietskych a česko-slovenských spravodajských služieb. Kvôli tomu niekoľkokrát opustil ZSSR a odišiel do Istanbulu.

Činnosť Ludvíka Svobodu bola po celé ďalšie obdobie vojny spojená s organizáciou čs. vojska v ZSSR. Pplk. Svoboda spolu so skupinou 93 dôstojníkov a poddôstojníkov, ktoré počas internácie pripravoval (Oranská skupina), zorganizoval z dobrovoľníkov – česko-slovenských občanov, ktorí sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR, samostatný poľný prápor, ktorý však organizačne mohol byť zaradený do štruktúry sovietskeho vojska. Do jednotky vstúpili Česi, Slováci aj Rusíni z Podkarpatskej Rusi, Židia, krajania žijúci na území ZSSR, ale aj nemeckí a maďarskí antifašisti – čs. občania. Ludvík Svoboda prijal do armády ženy, aj keď to bolo proti poriadku čs. armády. Príchodom ďalších dobrovoľníkov, najmä Rusínov, ktorí prišli z gulagov, a Slovákov, ktorí prešli do zajatia, sa prápor postupne rozrástol na samostatnú zmiešanú brigádu a neskôr na armádny zbor – najväčšiu česko-slovenskú vojenskú jednotku v zahraničí. Česko-slovenské vojsko v ZSSR pôsobilo na frontoch druhej svetovej vojny najdlhšie zo všetkých jednotiek nášho zahraničného vojska.

Dňa 10. 9. 1944 velenie nad 1. čs. armádnym zborom prevzal od brigádneho generála Jana Kratochvíla brigádny generál Ludvík Svoboda (na základe rozkazu veliteľa 1. ukrajinského frontu maršala Koneva). Zbor bol organizovaný na základe príchodu ďalších dobrovoľníkov, najmä volyňských Čechov. Zbor sa vyznamenal v karpatsko-duklianskej operácii – najväčšej horskej operácii 2. svetovej vojny. Bola to aj najväčšia operácia čs. armády v jej histórii.

Dňa 4. apríla 1945 vymenoval prezident Beneš tzv. košickú vládu. Ludvík Svoboda bol menovaný ako nestraník za ministra národnej obrany a velením armádneho zboru poveril generála Klapálka.

Dňa 25. apríla 1950 bol odvolaný z funkcie ministra národnej obrany a bol menovaný za námestníka predsedu vlády povereného vedením Česko-slovenského štátneho výboru pre telesnú výchovu a šport. Dňa 8. septembra 1951 bol odvolaný aj z tejto funkcie a bol mu ponúknutý "dôchodok z milosti", ktorý Svoboda odmietol. Dňa 22. novembra 1952 bol v súvislosti s procesom s Rudolfom Slánským zatknutý na základe materiálu, ktorý proti nemu pripravoval B. Reicin.

Svoboda po prepustení z väzby intenzívne pomáhal družstvu, rodáci ho zvolili čestným predsedom JRD. Niektoré zdroje uvádzajú, že tu bol zamestnaný vo funkcii účtovníka. Podľa iných zdrojov v JRD zamestnaný nebol a nepoberal plat ani dôchodok.

Úmrtia Stalina a Gottwalda v roku 1953, odhalenie Beriju a 20. zjazd KSSZ predznamenali koniec politiky päťdesiatych rokov. Ludvík Svoboda bol rehabilitovaný v roku 1954 vďaka Chruščovovi.

Dňa 30. marca 1968 počas Pražskej jari bol Ludvík Svoboda – po abdikácii Antonína Novotného – na návrh Alexandra Dubčeka, ktorý sa opieral o návrh Zväzu protifašistických bojovníkov, zvolený prezidentom. Bol prvým z komunistických prezidentov voleným tajnou voľbou a nie aklamáciou. Dňa 6. apríla menoval novú vládu, v ktorej prevládali stúpenci reformy. Ludvík Svoboda bol až do svojho zvolenia poslancom parlamentu, nebol členom žiadneho orgánu KSČ s rozhodujúcou mocou.

Dňa 22. marca 1973 bol Ludvík Svoboda znovu zvolený do funkcie prezidenta. Už predtým, 18. 6. 1972, ho postihla mozgová príhoda. Zdravotné problémy sa opakovali a 25. apríla 1974 bol postihnutý infarktom pľúc (pľúcna embólia) a následne mal niekoľko mozgových príhod. Úrad prezidenta vykonávať nemohol.

Po zvyšok svojho života žil Ludvík Svoboda so svojou manželkou Irenou v Prahe – Břevnove, v rodinnej vilke, ktorú Svobodovi vlastnili ešte pred nástupom do prezidentskej funkcie. Zomrel 20. septembra 1979. Irena Svobodová ho nasledovala o desať mesiacov, 17. júla 1980.